Slovenská (mimoparlamentná) divočina

Autor: Karol Kaliský | 19.10.2016 o 7:07 | Karma článku: 6,64 | Prečítané:  1311x

Ťažko si v dnešnej dobe predstaviť niečo hmotné pod pojmom divočina. Zvlášť na našom malom Slovensku to zaváňa poriadnym úletom. Veď divú prírodu tu dávno vystriedal pokrok – zarovnané polia, plantáže stromov, zregulované rieky...

Divočinu sme úspešne vyhnali nielen z nášho okolia, ale aj z našich sŕdc. Zabudli sme, že je to práve ona, ktorá tu stovky a tisíce rokov dozadu neustále udržovala pestrú krajinu plnú života.

O to viac prekvapí, že presne takýto fascinujúci ostrov divočiny – priamo uprostred kultúrnej krajiny v strednej Európe, sú naše Tatry! Sú to najmenšie veľhory sveta, no zato ponúkajú až neuveriteľne rozmanité príbehy zo života ich divokých obyvateľov.

To je dôvod, prečo sa naša filmová spoločnosť AROLLA FILM (tvorca dokumentov Strážca divočiny a Vlčie horyv ktorej mi je cťou tiež pôsobiť, rozhodla v tomto území vyrobiť hneď tri nové filmy, ktoré by mali už onedlho ukázať tatranskú divočinu v celej jej šírke a kráse.

A presne o tom je aj moja práve dokončená fotografická kniha – Rok v divočine. Nad knihou som začal uvažovať už oveľa skôr, keď som ešte ako študent a potom dobrovoľný strážca TANAP-u zažíval nevšedné stretnutia s divou prírodou. No konkrétnu podobu dostala až počas posledných troch rokov filmovania, kedy sa postupne pridávali rôzne dojímavé ale aj drsné príbehy zvierat, ktoré predčili všetky moje očakávania, ba aj tie najtajnejšie priania.

 Až k slzám ma dojala obrovská medvedica, stískajúca v náručí malé medvieďatko, či šantiace vĺčatá v starom lese. Videl som medvede oberajúce šišky v korunách stáročných límb, súboj jeleňov na život a na smrť alebo klátiace sa telá tridsaťmetrových stromov počas povodne na rieke Belá.

Dnes už môžem povedať, že som v Tatrách strávil stovky dní a nocí, ktoré ma obohatili o množstvo skúseností a zážitkov. To najhlavnejšie však bolo, aby sme mohli spolu s kolegami filmármi sprostredkovať naše nadšenie zo slobodnej prírody aj vám!

Viem že všetko, čo sa nám podarilo zachytiť počas troch rokov s pomocou kamier a fotoaparátov, sú len čriepky z toho čo tatranská príroda dennodenne ponúka. Napriek tomu verím, že tieto zábery dokážu nadchnúť každého jedného vnímavého človeka. A že nám osud Tatier a ďalších kúskov zachovanej prírody v našom okolí nezostane ľahostajný.

(fotografie použité v článku sú z knihy Rok v divočine)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Najskôr rozdal cukríky, potom nariadil zabíjanie. Bosnianskeho mäsiara odsúdili

Niektorí Mladiča považujú za vojnového hrdinu, iní za kriminálnika. Rozsudok ich názor nezmení.

ARCHÍVNY ROZHOVOR

Nedžad Avdič: Chlapec, ktorý prežil vlastnú smrť v Srebrenici

Rozhovor s mužom, ktorý vraždenie v Srebrenici prežil.

KOMENTÁRE

Bezdôsledkový Smer nám zahral komédiu

Smer je len napodobenina s niekoľkými vonkajšími znakmi politickej strany.


Už ste čítali?